Moje prvé :)

Neviem kde začať, možno vetou , že pri tomto dieťati som pochopila čo je život a o čo tu vlastne ide, teda aspoň si myslím. Začalo to trochu búrlivo , pretože som otehotnela ani neviem, ( jeden mesiac nebratia antikoncepcie ), no a keď mi moja doktorka zahlásila, že som tehotná v druhom mesiaci hneď tak z čista jasna, tak som skoro spadla z tej stoličky. Tak s týmto záverom som vôbec nerátala. Otehotnela som presne vtedy kedy som začala študovať- externe vyšku. Paráda tak a teraz čo, vzťah s Peťom bol na začiatku a bol dosť búrlivý. Bola to láska, ale ako si môže byť človek istý, či na celý život. Síce som mala 22 rokov,ale nevedela som ešte vôbec čo chcem. Preto som si nebola vôbec istá či si dieťatko nechám , nebola som vôbec rozhodnutá. Nakoniec samozrejme moja mama povedala, že všetko sa dá zvládnuť. Tak som sa priklonila k strane, že áno dá. Dieťatko som si nechala a čakali sme. Čakali sme tak, ako sa na dieťa dá čakať, kupovanie a zháňanie výbavy. Vo voľnom čase vyšívanie. S tým bruškom sa toho moc nedalo robiť. Jako prvorodička som sa aj bála. Chodila som popritom externe na školu. Pamätám si , že poslednú skúšku v prváku som išla autobusom do Nitry, autobus kvôli mojej častej potrebe ísť na malú , mal meškanie do Nitry asi pol hodiny. Šofér bol fajn, ale cestujúci už zazerali. Bola som dva týždne pred termínom. Keď som prišla do Nitry a pani profesorka maďarského pôvodu ma začala urážať popri skúšaní, tak som to nevydržala a povedala som jej, že na toto nemám nervy, že prídem na budúci rok si to zopakovať, že idem rodiť. Odišla som, z Nitry som išla stopom. ( bola som dosť odvážnej povahy). Školu som si musela , kvôli "empatickej "pani docentke odložiť o rok za čo jej "ďakujem ".

O týždeň už som bola v pôrodnici, prišli kontrakcie po minúte a pol. A tu zas perfektný prístup jednej sestrička, na ktorú nikdy nezabudnem, celú noc kontrakcie minúta, bolesti som si rozdýchavala jak som sa naučila a ráno vizita. Primár keď to videl len: okamžite na sálu veď rodí. Darmo som pani sestričke celú noc to opakovala, ona furt mudrejša: "že neee, to mám ešte čas "...Šup na sál, klystír, ľahnúť na pôrodnú posteľ, príchod doktora, zatlačenie a fúú bolo to celkovo to trvlo 5 min, som stopovala. Mala som nad hlavou hodiny. 

Nádhera nenastrihnutá, pôrod bez komplikácií, orgazmus jak sviňa. Čo si žena môže na svojom prvom pôrode viac želať. Keď doktor vybral Tamarku a prvý krát som ju videla, popučenú, špinavú od tých bléé neviem čoho. Tak som si povedala nádhera. Bola trochu zelená a usmievala sa, vyzerala jako malý mimozemšťan. Najkrajší zážitok v mojom živote doteraz.

Tak a momentálne je tu pri mne. Viem , že nie som 100 % rodič, ale snažím sa byť najlepším rodičom ako viem. Viem, že som jej mnoho krát ukrivdila , možno aj ublížila. Ale milujem ju tak ako najviac viem. Aj keď možno teraz pri Maxíkovi jej to moc často najavo nedávam, ale v srdci na ňu myslím stále. Ako rýchlo vyrástla a čo všetko sme spolu zažili. Je veľmi dôležité dieťaťu dať priestor na svoj rast, aby cestovalo a videlo svet, pocítilo potom, že doma je naj. Má sa kde vrátiť. Byť dieťaťu nielen rodičom, ale aj priateľom. Nebyť dieťa (Tamu som plaskla raz po zadku a to keď mala 6 rokov  ). Snažiť sa neklamať. Mať spoločné koníčky a spoločný čas. Lebo sa ani nenazdáme a budú deti na strednej na vyške a fuč. Doslova.  Deti sú dar, tak si ho vážme a starajme sa oň.

Vzhľadom , k tomu na opačnej strane , treba prejaviť kus lásky aj svojim rodičom , stále aj keď majú pred 60 tkou. Lebo nikdy nevieme, kedy sa vidíme naposledy, hocičo sa môže stať. Objatie predsa lieči. Veď sme predsa fuč a oni si našu lásku stále zaslúžia. Na objatie , pohladenie nikdy nie je neskoro.

Fotografický materiál je obsiahnutý vo videu, ktoré som pred rokom na materskej robila :

Trvá síce len 10 min , ale je v ňom 11 rokov môjho prvého dieťatka. 

Aj touto cestou sa chcem Tamarke ospravedlniť ak som niekedy urobila niečo , čo som nemala, alebo ak som povedala niečo, čom som nechcela v skutočnosti povedať. "MILUJEM ŤA, ŠTENIATKO, veď vieš."
PS: Miluška ďakujem za pomoc.